S rozpadom Rakúsko-Uhorska súvisel i vznik niekoľkých nových štátov. Jedným z nich bola aj Československá republika (ČSR) – vyhlásená 28. októbra 1918 v Prahe. Slováci sa k ČSR pripojili o dva dni neskôr Deklaráciou slovenského národa. Najvýchodnejšie časti Slovenska však i naďalej ovládali zanikajúce rakúsko-uhorské, resp. vznikajúce maďarské orgány s ich brachiálnou mocou. Po zložitých rokovaniach koncom roka 1918 víťazné dohodové mocnosti stanovili demarkačnú čiaru medzi Slovenskom a Maďarskom. Dňa 31. decembra 1918 vojaci 31. pluku 6. divízie talianskej légie československého vojska obsadili Michalovce a postupovali smerom na východ. Situácia v sobranskom slúžnovskom okrese bola zložitá – väčšina inteligencie (úradníci, kňazi, učitelia, „páni“), bohatší remeselníci a Židia rozprávali po nemecky alebo maďarsky, pričom neprejavovali žiadne sympatie k novému štátu. Títo obyvatelia sa netajili svojou inklináciou k starým poriadkom. Plynulo čítať a písať po slovensky vedeli iba ojedinelí príslušníci inteligencie. Obyvatelia s horším sociálnym postavením boli zväčša negramotní. V ľudových školách sa i naďalej vyučovalo po maďarsky, v úradoch pracovali maďarskí úradníci, slovenské obyvateľstvo v jeho prípadných pročeskoslovenských prejavoch zastrašovali uhorskí, resp. maďarskí žandári. Napriek týmto nepriaznivým okolnostiam sa niekoľkým uvedomelým občanom podarilo zorganizovať zhromaždenie približne 600 obyvateľov podvihorlatských dedín – tí sa zišli 7. januára 1919 v Malých Zalužiciach „aj z ďalekých obcí“. Tu prijali rezolúciu o pripojení Užskej župy k ČSR. Desaťčlenná delegácia sa s týmto vyhlásením ešte v noci vybrala do Košíc, kde sa v tom čase zdržiavali predstavitelia československej moci. Dňa 12. januára československí vojaci obsadili Sobrance i s okolím a o deň neskôr dorazili do centra Užskej župy do Užhorodu. Strategická poloha Sobraniec a zložitá situácia v regióne boli príčinou zavedenia vojenskej správy, ktorá dočasne prevzala kompetencie dovtedajších civilných orgánov. Dňa 9. marca 1919 vojenské staničné veliteľstvo zvolalo poradu všetkých notárov sobranského okresu.
Dočasná hranica medzi Československom a Maďarskom bola nestabilná a nepokojná – dochádzalo tu často k rôznym incidentom a prestrelkám. Československá vláda reagovala aj na vytýčenie novej demarkačnej čiary a na zmenenú vnútropolitickú situáciu v Maďarsku (vytvorenie Maďarskej republiky rád). Sobrančania v tomto období opäť vídavali vojenské kolóny, pretože v apríli 1919 sa v priestore Palín – Užhorod sústreďovali jednotky 3. divízie československého vojska, ktoré boli určené na obsadenie novej demarkačnej línie, stanovenej dohodovým vojenským velením. Po počiatočných úspechoch československého vojska v bojoch s maďarskou Červenou armádou však od konca mája toho istého roku iniciatívu prevzali maďarskí vojaci a začali pomaly postupovať do vnútrozemia východného Slovenka. Dňa 8. júna 1919 bez boja obsadili Michalovce. Generál Destremeau, ktorý velil československým jednotkám Podkarpatskej skupiny, chcel zabrániť ďalšiemu prenikaniu vojakov maďarskej Červenej armády smerom na Užhorod, preto nariadil vybudovať obrannú líniu v priestore Úbrež – Zalužice – Stretava – Vojany – Ptrukša – Čop. Podkarpatská skupina, útočiaca od 17. júna proti 3. maďarskej brigáde, sa síce hladko zmocnila Michaloviec, no v nasledujúcich dňoch musela zviesť s maďarskými vojakmi tvrdé boje. V júni 1919 v samotných Sobranciach sídlilo staničné vojenské veliteľstvo 28. pluku československého vojska. Spomínané veliteľstvo okrem iného zabezpečovalo cez Sobrance transport ranených civilistov a vojakov do nemocnice v Užhorode. Vojenský konflikt Československej republiky s Maďarskou republikou rád v roku 1919, trvajúci vyše dvoch mesiacov, bol z vojenského hľadiska bojom o demarkačnú čiaru – hranicu. Definitívne hranice Slovenska, resp. ČSR boli dohodovými mocnosťami určené až v lete roku 1919.
Administratívne členenie
Začiatkom roku 1919 Sobrance ako sídlo okresu patrili do užhorodskej (užskej) župy. Transformovaný župný úrad začal v Užhorode pracovať vo februári 1919 a jeho vedením bol československými orgánmi ako vládny komisár a župan poverený Ladislav Moyš (Ladislav Moyš funkciu župana zastával až do roku 1920). Začiatkom roka 1919 do sobranského slúžnovského okresu patrilo celkom 70 obcí so 7 986 domami a 41 601 obyvateľmi. V národnostne i konfesionálne veľmi zmiešanom okrese bývali prevažne Slováci a gréckokatolíci. Udalosti, ktoré nasledovali zapríčinili oklieštenie sobranského okresu. Celý proces súvisel so stanovením administratívnej hranice medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou v rámci Československej republiky. Na novovzniknutú situáciu reagovali i samosprávy viacerých obcí okresu. V petícii z 2. novembra 1919 richtári niektorých slovenských obcí sobranského okresu žiadali Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska, aby neboli začlenení do Podkarpatskej Rusi. Nakoniec, ešte v roku 1919, na základe niekoľkých petícií a intervencií obcí Čečehov, Hažín, Iňačovce, Jastrabie, Kaluža, Lúčky, Stráňany, Trnava, Vinné, Vrbovec, Malé a Veľké Zalužice boli zo sobranského okresu preradené do okresu Michalovce. Aj obyvateľstvo ďalších obcí sobranského okresu viackrát intervenovalo na slúžnovskom okrese v Sobranciach, že nechce byť pripojené k Podkarpatskej Rusi. Na druhej strane sa však niektoré obce ako Koromľa a Záhor žiadali pričleniť k Podkarpatskej Rusi. V prvej polovici roka 1920 bol okres Sobrance vyňatý z Užskej župy a administratívne pripojený k Zemplínskej župe so sídlom v Michalovciach. Tieto zmeny znamenali stratu niekoľkých ďalších obcí, ktoré po odčlenení boli spravované civilnou správou Podkarpatskej Rusi.
V rokoch 1923 – 1928 patrili Sobrance ako sídlo okresu do župy XX. (Košická župa, Košická veľžupa). V roku 1928 bolo župné zriadenie nahradené krajinským zriadením (Krajinský úrad so sídlom v Bratislave) – to pretrvalo až do roku 1938, respektíve 1939.
O dvadsaťročnom vývoji v okrese Sobrance v rámci ČSR okresný náčelník Štefan Žoffčák v roku 1938 napísal: „Pri oslavách 20. výročia trvania Československej republiky, tak ako aj iné sväzky pred verejnosťou skladá účty, aj najvýchodnejší okres Slovenska za svojej 20 ročnej činnosti. Uvažujeme, čo všetko vykonal za dobu trvania našej štátnej samostatnosti a k čomu všetkému mu dopomohla oslobodená vlasť. Sám okres patrí medzi tie najchudobnejšie, vzdor tomu však chlúbi sa peknými výsledkami za posledných 20 rokov, ktoré by bol sám iste nemohol dokázať, keby nebolo tam mecenášov, ako štát, krajina. Okres sobranecký našiel prevrat v stave veľmi neusporiadanom, v každom ohľade zanedbanom. Tu sa muselo stavať všetko od základov, čo veru vyžadovalo tvrdého úsilia. Najväčšou prekážkou úsilia o povznesenie okresu bol nezáujem a nedôvera, najprv táto sa musela prekonať. Obyvateľstvo nechcelo pochopiť, že sa oň starajú a preto nemalo porozumenia pre veci jemu prospešné. A keď vlastných prostriedkov nemalo, nepodnikalo nič. Pre uvedené sa musela tá ľahostajnosť, následok to chýb v minulosti spáchaných, odstrániť, musel sa vyvolať záujem, získať dôvera a až potom sa mohlo prikročiť k práci produktívnej, k budovaniu, k povzneseniu okresu, a to po stránke hmotnej, sociálnej, hospodárskej a kultúrnej. Výsledky sú už dnes viditeľné a keď nie sú azda zázračné, treba ustáliť, že záujem sa vzbudil a do ďalších desaťročí ideme s veľkými nádejami. Výsledok ďalšej činnosti bude iste odstupňovane väčší. Vzdor ťažkostiam, ktoré maly byť a boly prekonané, chlúbi sa okres krásnymi podnikmi, ktoré všetky slúžia potrebe a záujmom obyvateľstva a ktoré by sme boly za iných okolností sotva dosiahli. Už pri príchode do okresu vyvolá našu pozornosť krásna betonová magistrála Košice – Užhorod so svojími dennými 12 autobusovými spojami, ktorou magistrálou nám bolo umožnené zapojiť sa do pospolitosti československej, zúčastniť sa hospodárskeho a kultúrneho života západu našej vlasti. Okres spojujú s magistrálou okrem krajinskej aj vicinálnej cesty, na ktoré len z okresných prostriedkov bolo venované doteraz vyše 1.000.000 Kč, nepočítajúc do toho práce obyvateľstva, vykonané v naturálnych plneniach. Tieto cesty veru ani dnes nie sú vyhovujúce, ale keď o nich píšeme, treba poznamenať, že prevrat ich našiel v stave úplne dezolátnom a takmer znova ich bolo treba budovať, lebo existovaly iba v úradných evidenciach, dnes však sú aspoň za každého počasia sjazdné a verejnou pomocou sa podarilo ich dať do stavu, že ich možno cestami pomenovať. Viac sa vykonať pre cesty nedalo, lebo musely byť od základu vybudované a vzhľadom na ich rozsiahlosť, aj to, čo sa vykonalo, ja chvály a úctyhodné. Po stránke školskej našiel prevrat tuná tiež veľmi neutešené pomery, nedostatkov bolo tak veľa, že ich odstraňovanie nemohlo sa previesť všeobecne a naraz, iba postupne. Výsledky máme však aj na tomto poli. Za uplynulých 20 rokov vystavilo sa niekoľko pekných škôl, ako v Kolibábovciach, v Blatnej Poľanke, v Sentuši, v Koňuši. Tu máme nové, moderné školy, ktoré boly vystavané za podporovania štátu, a to v maximálnej výške. Ďalšie výstavby škôl máme na programe v krátkej budúcnosti. Za to všetko vďačíme ministerstvu školstva a národnej osvety ako aj Krajinskému výboru, ktoré umožnili previesť už uskutočnené ako aj v dohľadnej dobe vystaviť sa majúce stavby škôl. V minulých 20 rokoch bola zriadená v Sobranciach štátna meštianska škola, ktorej okres doteraz postrádal. Značný počet hospodárskych ľudových škôl vzdelá roľnícky dorast odborne a zdokonaľuje mládež vo vedomostiach, nadobudnutých na ľudových školách. Po stránke osvetovej sme získali veľmi mnoho a sme na skutočne rapídnom postupe. Veľký počet kultúrnych a osvetových spolkov, v čele s okresným osvetovým sborom, rozsieva osvetu a kultúru. Aj v tých najmenších dedinách usporiadávajú sa kultúrne osvetové prednášky, divadelné predstavenia, ktoré boly tu ešte donedávna neznáme. Tieto časté podniky, tak starými ako aj mladými sú ochotne prijímané, sú hojne navštevované, mládež namiesto predošlých bujných zábav sa vzdeláva, počúva kultúrne prednášky, usporiadáva divadelné predstavenia. Obyvateľstvo pre osvetovú činnosť začína prejavovať živý záujem, neuspokojí sa len polovičným výsledkom, chce mať vlastný kultúrny stánok, pre kultúru donáša aj obete. Je to iste krásny výsledok činnosti, že doterajšia ľahostajnosť sa premenila v živý záujem a ochotu aj na donášanie finančných obetí pre osvetu. Dôkazom toho je už vystavaný pekný kultúrny dom v Závadke, ako aj ďalšie kultúrne domy, ktorých uskutočnenie je otázkou blízkej budúcnosti, ako v Horni, v Úbreži, v Sobranciach. Tu si opätovne musíme uvedomiť, že sme okresom chudobným a z vlastných síl pri najlepšej vôli by sa uvedené podniky uskutočniť nemohly. Prispievajú nám opätovne na pomoc naši predstavitelia, ktorí, pochopiac túto krásnu snahu, podporia ju hmotnými príspevkami. O vzdelanie žien sa starajú ľudové kurzy, ktoré sú stále opakované vo všetkých obciach, a smelo možno tvrdiť, že s krásnym úspechom. Naša žena začína chápať, že to, čo sa koná, uje v jej prospech a počiatočná nedôvera k týmto kurzom je už zdolaná. Znamenalo však veľkú prácu prelomiť tú nedôveru, ktorá sa však ľahko dá pochopiť, keď uvážime, že naše dedinské ženy nikdy nepočuly o takých veciach, aby niekto mal záujem na upravení spôsobu ich života. Posledných 20 rokov neprešlo bez účinku ani v administratívnom živote, v dobe prevratu ani jedno notárstvo nebolo dôstojne umiestnené, nachádzaly sa v malých nevyhovujúcich prenajatých miestnostiach. Dnes aj po tejto stránke sme dosiahli istých úspechov, máme moderné notárske domy v Sobranciach, v Krčave, vo Vyšných Revištiach, ktoré sú dôstojným administratívnym strediskom notárskych obvodov. Telefonizácia je tiež na radostnom postupe a do konca tohto roku, dosiahneme telefonizáciu prevážnej čiastky okresu. Ani živnostníctvo nevystalo z toho všeobecného rozkvetu okresu v posledných rokoch. Pekne organizovanou spoluprácou vystavilo si vlastný domov, živnostenský dom, ktorý je ozdobou obce Sobrance a dôstojným reprezentantom živnostenského spoločenstva. Tým cennejší je tento podnik, keď vieme, že v okrese máme iba menších živnostníkov, a preca dokázali vec peknú. Živnostníctvu patrí vďaka za ta, že dala tento dom, k dispozícii rôznym kultúrnym spolkom, menovite „Živene“, ktoré tu vyvíjajú skutočne cennú osvetovú prácu, hlavne pre ženy. Poriadajú rôzne osvetové prednášky, hospodinské kurzy pre dievčatá a podobne. Zasluhuje spomenutia aj dobrovoľné hasičstvo, ktoré len v posledných rokoch bolo zorganizované a dnes už znamená veľkú disciplinovanú organizáciu, moderne vystrojenú a – vďaka poskytnutým verejným podporám – vyzbrojenú 4 motorovými striekačkami. Je to iste krásny výsledok, keď uvážime, že okres pozostáva zo samých nepatrných dedín, finančne nie sebestačných. Pri tejto príležitosti treba pripomenúť aj činnosť vodného družstva „Senné-Blata“, ktoré od svojho založenia v roku 1885 nevyvinulo tak krásnu činnosť, ako práve v tých posledných rokoch, keď sa intenzívne dalo do regulačných prác s vyše milionovým nákladom, ktorého prevážnu čiastku poskytlo príslušné ministerstvo. Všade, na každom kroku sa stretávame s dôkazmi toho, ako sa o nás stará naša Československá republika, na každom kroku je viditeľné niečo, č nám bolo pomôžené previesť. Obec Koromľa bola dlhé roky úplne bez vody, je to malá horská dedinka s chudobným obyvateľstvom, ale starostlivosť vládnych kruhov ani na túto dedinku nezabúdla a teraz sa tam stavia vodovod nákladom vyše 200.000 Kč. Stavebný ruch je, vzhľadom na pomery v okrese, uznaniahodný, obec Sobrance sa honosi kránym palácom, kde je umiestený okresný súd a finančné úrady, bol vystavený štátom, teraz sa stavia štátny obytný dom, nedávno bola dokončená stavba impozantného družstevného obilného skladišťa, máme novostavbu roľníckeho domu. Pripravuje sa stavba okresného domu, štátnej meštianskej školy, sociálneho domu v Sobranciach. Ako je z uvedeného vidieť, boly investované do okresu v posledných rokoch veľké milíony, vystavily sa podniky trvalé a bolo postarané o zamestnanie pre robotníkov. 20 rokov trvania Československej republiky znamená pre okres pokrok tak kultúrny ako aj sociálny a hospodársky, všade sa stretávame s dôkazmi tohto pokroku, máme trvalé dôkazy štátneho a verejného života a vzdor všetkým ťažkostiam napredujeme k lepšej budúcnosti. Tým cennejšie sú tieto výsledky, lebo boly nám poskytnuté z bedlivej starostlivosti, z vlastných síl sme ich získať nemohli, lebo sme chudobní. Zo začiatku sa mala prekonať nedôvera zanedbaného ľudu, mal sa vyvolať záujem, bolo treba ľud nadchnúť. Všetko sa stalo. Ľud poznal, že sa podporuje jeho záujem a pripojil sa k plánom. Keď videl dobrú vôľu zo strany štátnych činiteľov, aj sám sa dal do práce a teraz už ochotne obetuje aj sám, čo mu je možné, v záujme verejnom, v záujme štátnom, lebo vidí, že všetko, čo sa podniká, patrí jemu. Teraz už chápe každý občan okresu, čo nám dala republika, čím sme povinní voči nej. Chápe to a snaží sa to aj dokázať. Najkrajší dôkaz svojej štátotvornosti dokázal okres nedávno, keď pri obecných voľbách asi na 90% hlasovalo pre štát, pre Československú republiku a demokraciu.“
Štatistiky a výsledky sčítaní v období trvania ČSR
Sejkov
Rok 1919
Rok 1921
Rok 1930
Počet domov
89
93
91
Počet obyvateľov
391
427
431
Česko-Slovenská národnosť
388
414
415
Ruská (Rusínska) národnosť
0
2
12
Maďarská národnosť
2
6
0
Židovská národnosť
1
4
4
Iná národnosť a cudzinci
0
1
0
Rímskokatolíci
150
157
162
Gréckokatolíci
231
260
263
Kalvíni (Reformovaní kresťania)
3
2
2
Luteráni (Evanjelici a. v.)
0
0
0
Židovské vierovyznanie
7
7
4
Iné a bez vyznania
0
1
0
Na základe uvedených sčítaní vieme, že Sejkov do roku 1919 prislúchal do pôsobnosti Okresného súdu a Berného úradu v Užhorode (od 20. rokov patrila obec pod sobranský berný a sobranský okresný súd). Poštový úrad pre obec sídlil v Jenkovciach, neskôr v Bežovciach, telegrafický úrad v Užhorode a četnícka stanica v Užhorode, neskôr v Krčave. Najbližšia železničná stanica sa nachádzala v Užhorode. Dedina patrila pod územne rozsiahly zdravotný obvod v Jenkovciach. Na základe evidenčného súpisu z roku 1924 vieme, že tu v tom čase nemal domovské právo ani jeden Cigán.
Samospráva
O činnosti prvorepublikovej sejkovskej samosprávy sa nám do dnešných dní zachovalo veľmi málo údajov. Niekoľko členné obecné zastupiteľstvo dlhodobo pracovalo pod vedením richtára (od roku 1924 starostu) Juraja Karamana.
Dôležitým ukazovateľom hospodárenia obecnej samosprávy bol stav financií a obecného majetku. Rozpočet obce Sejkov na rok 1926 predstavoval potrebu 4 194 korún a 47 halierov, príjem bol iba 979 korún a 75 halierov, schodok tak činili vyše 3200 korún. O rok neskôr súhrnná hodnota obecného majetku (nehnuteľnosti a vklady) bola vyčíslená na 3 200 korún, rozpočtová potreba na uvedený rok predstavovala sumu vyše 4 000 korún. Ako najdôležitejšiu úlohu v tomto období si samospráva stanovila opraviť malé obecné mosty a cesty.
Kvôli hroziacemu vojnovému konfliktu bol v ČSR prijatý zákon o civilnej protileteckej ochrane (CPO) s platnosťou od roku 1936. Samospráva musela venovať zvýšenú pozornosť jednak civilnej ochrane obyvateľstva, jednak ochrane hospodárstiev. Na základe zákona (a ďalších súvisiacich nariadení) menoval starosta obce veliteľov CPO a poplachovej, dezinfekčnej, samaritánskej (zdravotnej) i bezpečnostnej, poriadkovej služby.
Notársky úrad
Veľmi významné postavenie mal vo svojom obvode notár. Zvyklo sa o ňom hovoriť, že „čo hviezda na nebi, to notár na zemi“. Podľa zákona č. 211/1920 z 1. októbra 1920 sa obecní a obvodní notári stali štátnymi zamestnancami a boli úradne pridelení k obecnej správe. Notár už nebol členom rady obce ani obecného zastupiteľstva, no povinne sa zúčastňoval schôdzí a mal hlasovacie právo. Okrem toho mu boli priznané rozsiahle kompetencie pri vykonávaní verejnej správy, mal aj veľký vplyv na zákonnosť rozhodovania obecnej samosprávy – v jeho rukách sa teda sústredili nielen značné práva, ale tiež povinnosti.
Sejkov spolu s obcami Jenkovce, Nižné nemecké a Tašuľa najprv patril pod notariát v Jenkovciach (notár Jozef Virčík). Od druhej polovice 20. rokov 20. storočia patril Sejkov spolu s Husákom, Koromľou, Krčavou, Vyšným Nemeckým a Petrovcami pod notariát so sídlom v Krčave.[18] Notársky úrad dlhodobo pracoval pod vedením vedúceho notára Júliusa Melczera. Na chod notárskeho úradu prispievali aj jednotlivé dediny z jeho obvodu. Notár spolu so starostom Sejkova a jedným členom obecnej rady vyberal dane pravidelne v jeseni.
Notári kvôli svojmu dominantnému postaveniu voči ostatnému obyvateľstvu boli často terčom tvrdej a niekedy i oprávnenej kritiky – tá sa často niesla v znamení toho, že samospráva na Slovensku je len na papieri a že v skutočnosti rozhoduje, nariaďuje a všetko vykonáva notár. Zavedením samosprávy bola notárom poskytnutá jedna veľká výhoda – a to zmenšovanie zodpovednosti.
Četnícka stanica
Po roku 1918 do obvodu četníckej stanice so sídlom v Užhorode patril aj Sejkov. V roku 1920 podliehala táto stanica Krajinskému žandárskemu veliteľstvu pre Podkarpatskú Rus – oddiel Užhorod. Sejkov v roku 1921 už patril pod právomoc Československého krajinského veliteľstva pre Slovensko – oddelenie č. 21 Snina, okresné veliteľstvo Sobrance, stanica Krčava.
Hospodárske pomery
Nedostatok pôdy v rukách malých roľníkov i bezzemkov vytváral od prvých dní trvania ČSR mimoriadne napätú situáciu. Národné zhromaždenie v Prahe preto prijalo zákon o pozemkovej reforme. Už počas trinásteho dňa existencie republiky (9. novembra 1918) bol prijatý zákon (v poradí tridsiaty druhý) o „obstavení“ veľkostatkov (znemožňoval sa ich majetkovoprávny presun). O päť mesiacov neskôr bol schválený základný, tzv. záborový Zákon č. 215 Zb. zo 16. apríla 1919. Podľa neho parcelácii podliehal pozemkový majetok s výmerou nad150 hektárov(ha) poľnohospodárskej pôdy alebo nad250 havšetkej pôdy (lesy, štrkoviská a pod.). Neskôr parlament prijal ešte okolo 90 zákonov a opatrení, usmerňujúcich pozemkovú reformu. Na území Slovenska bola ukončená až v roku 1929. Niektoré právne nariadenia umožňovali pôvodným majiteľom ponechať si vo vlastníctve majetok s výmerou až500 haa viac.Zvyšok mal byť rozpredaný za úradnú cenu – 2 000 až 8 600 korún (podľa bonity pôdy) za1 ha. Časť pôdy si kúpili drobní a strední roľníci, z inej časti boli vytvorené tzv. zvyškové majetky a posledná časť ostala v trvalom zábore ako štátne zvyškové majetky.
V roku 1927 mal chotár Sejkova celkovú výmeru 1 202 katastrálnych jutár (1 katastrálne jutro pritom predstavovalo 0,575 hektára). V obci prevládali malé gazdovstvá. Najviac obyvateľov sa naďalej živilo poľnohospodárstvom. V 20. rokoch 20. storočia na hlavnej ulici v Sejkove (dom číslo 96) stála predajňa alkoholických nápojov, ktorá patrila židovskej rodine Grűnstein. Blízkosť obcí Krčava a Jenkovce spôsobila, že Sejkovčania využívali služby živnostníkov aj z týchto obcí. V Jenkovciach dvaja živnostníci ponúkali námezdné mlátenie obilia motorovou mláťačkou a jeden Jenkovčan prevádzkoval kováčsku živnosť. V Jenkovciach si obyvateľstvo mohlo nakúpiť vo dvoch krámoch. V Krčave bol väčší obchod so zmiešaným tovarom a ovocím. Sejkovčania si tu mohli zabezpečiť aj živnostníkov – murárov. V tunajšej oblasti bola ojedinelou zvláštnosťou výroba sódovej vody v Krčave.
Počas trvania prvej republiky v Sejkove staršie domy z nepálenej tehly, kameňa a dreva, pokryté slamou (župou), postupne nahrádzali murované domy z pálenej tehly, „vinkľové“ domy so šindľovou strechou, resp. pokryté eternitom alebo plechom.
V dávnejších časoch prevládali v dedine typické dlhé gazdovské domy s izbou v prednej časti, obrátenej k ulici, s pitvorom – „prikľetom“ uprostred a u bohatších gazdov i s izbou v zadnej časti a komorou. Za nimi sa pod tou istou strechou, ale už so zvláštnymi vchodmi nachádzala maštaľ a priestory pre náradie i hospodárske vozy. Pozdĺž predného múru sa spravidla tiahla k stene priliehajúca hlinená vyvýšenina, po okrajoch spevnená kamením, nad ktorou presahoval okraj strechy domu, tzv. podstienok, na ktorom sa po práci dalo posedieť, odpočinúť. Na konci záhrady, na záhumní zvyčajne stála „pľeveň“ – stodola.
Náboženské pomery
Na základe rumunského konkordátu jenkovská farnosť ako súčasť Hornoužského dekanátu pripadla od 15. augusta 1930 Užhorodskej apoštolskej administratúre. Túto administratúru vytvorili z farností Satmárskeho biskupstva, ktoré sa nachádzali v ČSR – teda na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi. V jenkovskom farskom i filiálnom sejkovskom kostole kázal kňaz František Svoboda po slovensky, no spev a rítus bol i naďalej latinský. Jenkovský farár bol zároveň poverený funkciou hlavného cirkevného školského inšpektora.
Ako administrátor, neskôr správca vyšnonemeckej gréckokatolíckej farnosti (do ktorej tiež patrili veriaci zo Sejkova) dlhodobo pôsobil Eugen Leiner.
V Sejkove žili tiež židovskí veriaci – tí patrili pod židovský rabinát so sídlom v Sobranciach.V sobranskom rabináte mali svoje židovské cintoríny spravidla aj malé dedinky. Posledným rabínom v Sobranciach bol Menaše Friedmann, ktorý tu účinkoval asi štyridsať rokov.
V Sejkove bývalo aj niekoľko evanjelikov augsburského vyznania (luteráni) a reformovaných kresťanov (kalvíni). Tí patrili pod evanjelický farský úrad so sídlom v Pozdišovciach a reformovaný farský úrad so sídlom v Jenkovciach.
Školské pomery a osvetová činnosť
Na miestnej štátnej ľudovej škole po roku 1918 pôsobil v škole jeden, neskôr dvaja učitelia. Vyučovanie sa začínalo i končilo modlitbou. Žiaci na písanie aj naďalej používali tabličku s grifľom, na krasopis boli už postupne zavádzané zošity. V školskej budove sa kúrilo drevom (to do školy prinášali deti), učitelia sa zväčša stravovali v dedine – striedavo u rodičov jednotlivých žiakov. Po zavedení povinnej osemročnej školskej dochádzky (na Slovensku od školského roka 1927/1928) bolo na sejkovskej ľudovej škole zavedené striedavé vyučovanie (1. – 4. ročník a 5. – 8. ročník).
V školskom roku 1920/1921 bol správcom jednotriednej Štátnej ľudovej školy Karol Vojta. V tomto období školu navštevovalo 46 žiakov (32 chlapcov a 14 dievčat). Od školského roka 1923/1924 bol za nového správcu vymenovaný Pavol Sčavnický, ktorého od školského roku 1926/1927 nahradil Ján Lakatoš. Od školského roka 1927/1928 na Sejkovskej škole pribudla ďalšia trieda a za prvého správcu Dvojtriednej Štátnej ľudovej školy v Sejkove bol vymenovaný Vojtech Barbala. V nasledujúcom školskom roku ho nahradila Zuzana Hrušovská ale od školského roku 1930/1931 sa do funkcie správcu vrátil. Od školského roku 1932/1933 je už ako správca školy uvádzaný Imrich Čičilla.
Štátna ľudová škola vznikla v Sejkove v 90. rokoch 19. storočia (uvádzané sú dva dátumy rok 1894 alebo rok 1898). Po roku 1918 vyučovacím jazykom na škole bola slovenčina. Škola sídlila vo vlastnej účelovej školskej budove. V roku 1926 školská budova s príslušenstvom bola v dobrom stave. K inventáru patrilo 20 školských lavíc, 1 stôl, 1 tabuľa, 1 stolička, 1 skriňa, 1 umývadlo, 2 pľuvadlá, 1 pec a ďalší drobný inventár. V roku 1930 mala školská budova päť miestností, ale k vyučovaniu slúžila len jedna. Učitelia písali školskú kroniku a zriadili aj knižnicu pre chudobných žiakov. K škole patrili aj hospodárske prístavby, záhrada a dvor.
Pedagógovia miestnej školy nevyvíjali len vzdelávaciu činnosť – boli zároveň aj osvetovými pracovníkmi (pripravovali kultúrne akcie k cirkevným a štátnym sviatkom ale i Dni brannosti).
O školských a kultúrnych prvorepublikových pomeroch v okrese výstižne napísal školský inšpektor zo Sobraniec: „Okres nemal do prevratu ani jednej meštianskej školy, o strednej už nehovoriac. Terajšia meštianska škola v Sobranciach je dielo poprevratové a je stále jedinou meštianskou školou v okrese… Po vybudovaní meštianskej školy v Sobranciach bolo by treba pristúpiť k zakladaniu ďalších újazdných meštianskych škôl v okrese. Ako vhodné strediská prichádzaly by v úvahu Bežovce, Úbrež, prípadne Kristy a Choňkovce. Prekážky, ktoré sú proti uskutočneniu týchto škôl, sú jednak chudoba obci a občianstva a malé pochopenie časti obyvateľstva pre význam a potreby vzdelania poskytovaného meštianskou školou. V každej obci okresu je aspoň jedna, alebo i viac ľudových škôl (štátnych, obecných, cirkevných). Miestami je prevedená kooperácia škôl rôznych udržovateľov, ktorá umožňuje organizáciu výučby podľa spôsobu s viacerými triedami. Inde sa zas kooperácia pre nedostatok pochopenia previesť nedá. Bola by však veľmi potrebná a osožná všade. Väčšina škôl trpí nedostatočným umiestnením. Nemá svojich vyhovujúcich budov. Niektoré školy krčia sa v prenajatých malých izbách so špatným osvetlením, s hlinenou podlahou a bez vedľajších miestností. V minulých rokoch už bolo postavené niekoľko nových škôl. O vyššiu kultúrnu úroveň v okrese pečuje okresný osvetový sbor s miestnym osvetovými komisiami za účasti niektorých spolkov. Tiež obecné knižnice sa rozvíjajú. Treba však prebudiť u väčšiny obyvateľstva smysel pre zdravé úpravné bývanie. Tohtoročný jubilejný rok je zvlášť vhodnou príležitosťou k uvedenej činnosti. Ako nasledovania hodné príklady možno badať jednotlivé pekné a úpravné stavby najmä u vysťahovalcov vrátivších sa z Ameriky. Oni chcú doma uplatiniť vyššiu bytovú kultúru videnú v Amerike. S úpravnosťou našich obcí a ich príbytkov súvisí aj snaha po znalosti úprav jedál s ohľadom na vzmáhajúci sa turistický ruch i vlastnú potrebu vidieckych rodín, kde sa stretávame často z prípadmi podvýživy hoci potravné články v pôvodnej dobrej jakosti sú na vidieku po ruke… Vareniu vyučuje sa aj na niektorých školách v najvyšších ročníkoch.“
Politické strany a spolky
Napriek tomu, že počas trvania ČSR sa uskutočnili viaceré voľby, do dnešných dní sa nám zo Sejkova zachovali iba presné výsledky prvých volieb do župného zastupiteľstva v roku 1923. jednoznačné víťazstvo v obci dosiahla Republikánska (agrárna) strana. O získanie nových voličov sa usilovali aj ďalšie prvorepublikové politické strany. Situačná správa za okres Sobrance v 1924 uvádza, že v polovici decembra uskutočnila Národná demokratická strana zhromaždenie aj v Sejkove a Krčave. Obyvatelia sa však o túto stranu zaujímali len málo.
V roku 1925 založili v Sobranciach miestny spolok Československého červeného kríža. Po tomto roku postupne vznikali organizácie Dorastu Československého červeného kríža aj v jednotlivých školách okresu.
V roku 1923 vznikla v Krčave Roľnícka beseda (Slovenská roľnícka Jednota) vďaka ktorej presadzovala svoje záujmy a vplyv na slovenskom vidieku Republikánska strana. O tri roky neskôr vznikol v Jenkovciach Dobrovoľný hasičský zbor, ktorý pomáhal aj pri likvidácii požiarov v okolí.
Udalosti po 6. októbri 1938
Po vyhlásení autonómie Slovenska dňa 6. októbra 1938 došlo i v zemplínskom regióne k niekoľkým zmenám. Po bezvýslednom októbrovom československo-maďarskom rokovaní v Komárne (pri ktorom maďarská strana vystúpila s neprijateľnými územnými požiadavkami) bola dňa 2. novembra 1938 vyhlásená smutne známa, tzv. viedenská arbitráž – ministri zahraničia Nemecka a Talianska rozhodli o odstúpení približne 11 000 km2 územia ČSR Maďarsku (Maďarsku pripadlo aj dovtedajšie okresné sídlo Veľké Kapušany).
V najvýchodnejšej časti republiky sa tiež začali meniť vnútropolitické a spoločenské pomery. Koncom novembra 1938 sa v niektorých okolitých dedinách uskutočnili propagandistické manifestácie za spojenie všetkých slovenských politických strán s Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou (HSĽS). Republikánska strana v tomto období splynula s HSĽS a vznikla HSĽS – Strana slovenskej národnej jednoty. Úrady zároveň zakázali komunistickú aj sociálno-demokratickú stranu. HSĽS tak ostala jedinou slovenskou politickou stranou. V dôsledku novej vnútropolitickej situácie koncom roka 1938 i z krčavskej četníckej stanice prepustili zamestnancov českej národnosti (tí boli „daní k dispozícii pražskej vláde“).
Dňa 18. decembra 1938 sa konali prvé a zároveň jediné voľby do snemu Slovenskej krajiny (išlo o autonómny snem, ktorý sa dňa 14. marca 1939 pretvoril na Slovenský snem). Mali však i podobu referenda – odovzdanie obálky s kandidátnou listinou sa považovalo nielen za súhlas s kandidátmi, ale aj za súhlas s politikou slovenskej autonómnej vlády (prázdna obálka znamenala nesúhlas).
V posledný decembrový deň roka 1938 prebehlo sčítanie ľudu – okrem iného sa zisťovalo aj to, k akej národnosti a k akému náboženstvu sa obyvatelia hlásia.
Situáciu v obciach krčavského notariátu, kde patril aj Sejkov, v tieto pohnuté dni dobre opisuje prípis obvodného jenkovského a krčavského notára vládnemu dôverníkovi pre Zemplín zo dňa 10. decembra 1938: „Združené obce jenkovského a [krčavského]obvodného notárstva v sobraneckom okrese, s obyvateľstvom čisto slovenskej národnosti, ktoré si svoju národnosť zachovalo a uhájilo počas krutého a bezmedzného odnárodňovania tohto kraja za maďarskej nadvlády, na ktoré bolo zabúdané i v posledných 20 rokoch… Tento kraj bol dosiaľ hospodársky odkázaný na Užhorod. Odstúpením tohto Maďarsku náš kraj je veľmi poškodený, keďže naše hospodárske produkty nemáme kde predávať pre nedostatok odbytu a zlých komunikačných sietí“. V prípise notári žiadajú o zriadenie vicinálnej cesty Bežovce – Tašuľa – Jenkovce – Sejkov a obvodnej meštianskej školy v Jenkovciach pre obce Tašuľa, Nižné Nemecké, Sejkov, Kristy, Porostov a Svätuš. V Jenkovciach chceli obnoviť poštový úrad alebo udržať poštovňu. Zároveň žiadali o zachovanie miesta obvodného lekára v Jenkovciach (do tohto obvodu patrilo 17 obcí, medzi nimi aj Sejkov). Starostovia z obcí oboch notariátov žiadali o možnosť pestovať tabak z dôvodu, že mali vhodnú pôdu. Obce notariátov boli finančne slabé, preto žiadali zvýšiť prídel finančných prostriedkov z vyrovnávacieho fondu, aby mohli splatiť nedoplatky z rokov 1929 – 1933 na opravu škôl a iných verejných zariadení. Notári uviedli, že v poslednom čase sa tu konala veľká agitácia z Podkarpatskej Rusi o pripojenie tohto kraja k uvedenej krajine najmä z hospodárskych dôvodov. Prípis, ktorý podpísali starostovia viacerých obcí (medzi nim aj starosta Sejkova Juraj Karch) končí konštatovaním: „Nech na tento každým dosiaľ opúšťaný a opustený kraj nezabudne naša Slovenská vláda, ktorej želáme zdaru a prosíme dobrotivého Boha, aby jej dal sily v úmornej práci pre zvelebenie a lepšiu budúcnosť nášho drahého Slovenska.“
