Dňa 14. marca 1939 ohlásil v našom regióne hlahol kostolných zvonov vznik Slovenského štátu. Ničím výnimočným neboli ani zhromaždenia obyvateľov v obciach – sídlach notariátov (s príhovormi na nich vystúpili miestni notári a národne uvedomelí učitelia). O deväť dní neskôr, bez vyhlásenia vojny, zaútočili maďarské jednotky z Podkarpatskej Rusi na Slovensko (išlo o tzv. Malú vojna). V noci z 22. na 23. marca 1939 maďarské vojenské jednotky prekročili hranicu Slovenska a dali sa na pochod troma paralelnými smermi na čiarach Kapušany – Pavlovce, Užhorod – Sobrance, Berezné – Ubľa. Hneď v prvý deň útoku obsadili územie až po čiaru Stretava – Sobrance. Tu sa zakopali a čakali na ďalšie rozkazy. Sejkov bol obsadený maďarskými vojenskými oddielmi regulárnej armády. Obsadzovania slovenského územia sa podľa prvých odhadov zúčastňovali jeden pluk na autách, rota cyklistov, 1 čata tankov na smere Užhorod – Sobrance – Michalovce. V prvý deň útoku maďarskí vojaci bez odporu obsadili Sobrance. V zmätku, ktorý nastal, maďarskí vojaci pozabudli na obsadenie pošty v Sobranciach. Poštmajster František Patočka zostal ešte dve hodiny vo svojom úrade a spolu so školským inšpektorom Alfonzom Hrdinom odtelegrafovali do Michaloviec presný počet a rozmiestnenie maďarského vojska, tankov i obrnených vozov. Čin vedúceho pošty bol Maďarmi klasifikovaný ako vlastizrada a poštmajstra o 9. 00 hod. vyvliekli pred poštu a zastrelili (maďarská verzia hovorí, že ho zabila letecká bomba zhodená slovenským lietadlom).
Dňa 24. marca začal slovenský protiútok. V hlavnom smere – z Michaloviec na Sobrance – zaútočila skupina kapitána Štefana Haššíka, zostavená z vojakov 20. pešieho pluku, vyzbrojená delostrelectvom a „útočnou vozbou“. V popoludňajších hodinách dosiahol jeden prápor čiaru Hámre – Gajdoš – Čierna voda – most cez rieku Uh západne od Pavloviec. Počas bojov o tento most sa odohrali aj letecké súboje (slovenské letectvo tu zaznamenalo nielen materiálne, ale aj ľudské straty). V tento deň boli bombardované slovenským náletom maďarské vojenské vozidlá, ktoré sa nachádzali v kúpeľoch neďaleko Sobraniec. Bombardovaná bola i cesta pred Sobrancami a pozemné vojenské ciele v Sobranciach. Bombardovanie si vyžiadalo i ľudské obete. Dňa 25. marca 1939 navštívil Sobrance predseda maďarskej vlády Pavol Teleki so sprievodom a zašiel až k vojakom vo frontovej línii. Dňa 4. apríla 1939 bol v Budapešti podpísaný Protokol o novej hraničnej čiare medzi Slovenskom a Maďarskom. Hranica viedla na rozhraní chotárov Pavloviec a Bežoviec (tie pripadli Maďarsku). Zo sobranského okresu Maďarsku pripadlo 40 obcí vrátene Sejkova.
Správa okupovaného územia
Súčasne s okupáciou bola nastolená maďarská vojenská správa na čele s vojenským okresným veliteľom v Sobranciach. Ten začiatkom apríla 1939 pozval do Sobraniec približne 50 osôb z okupovaného územia (notárov, učiteľov, richtárov), od ktorých prijal úradný sľub vernosti maďarskému štátu. Súčasne nariadil používanie maďarskej reči ako úradnej. Od roku 1939 Maďarské kráľovské okresné veliteľstvo riadil okresný vojenský veliteľ Juraj Telegy (sídlili v budove starého okresného úradu oproti starému rímskokatolíckemu kostolu sv. Vavrinca). V roku 1939 resp. 1940 bol vymenovaný nový okresný vojenský veliteľ kapitán Zoltán Karácsonyi, ktorého v roku 1943 nahradil ďalší okresný vojenský veliteľ nadporučík Ladislav Matyi, ktorý bol zároveň veliteľom levente v okrese.
Maďarský parlament dňa 22. júna 1939 prijal zákon číslo 6/1939 „O zjednotení podkarpatsko-ruského územia s maďarským štátom“. Tento zákon deklaroval nastolenie držby maďarského štátu na zabranom území. Do maďarského parlamentu boli kooptovaní zástupcovia obsadením území, ktorí pred rokom 1939 kandidovali za maďarské strany – za Sobranecko jedného člena do parlamentu a jedného do Hornej snemovne. Poslancom budapeštského parlamentu za okres Sobrance bol veľkostatkár Alexander Csuha a senátorom Štefan Ganyó správca grófskeho veľkostatku v Sobranciach. V júni 1939 maďarská vláda zriadila pre obsadené územie úrad regentského komisára pre územie Podkarpatskej Rusi so sídlom v Užhorode. Na obsadenom území zriadili tri administratúry na čele s vedúcimi s právomocou podžupana a ich zástupcov s právomocou župného hlavného notára. Okupované územie okresu Sobrance patrilo do užskej administratívnej expozitúry so sídlom v Užhorode. Sobranecko sa tak stalo súčasťou Podkarpatskej Rusi s úradnou rečou maďarskou a rusínskou a v týchto rečiach sa uvádzal i názov Sobraniec. Vedúcim užskej administratívnej expozitúry bol dr. Július Gyurits, hlavným slúžnym okresu Sobrance dr. Štefan Žoffčák a slúžnym dr. Emil Ivančo. Sobranecko malo v tom čase osem notariátov s notármi, ktorí sa hlásili k maďarskej národnosti. Sobrance boli sídlom Okresného súdu podriadeného Krajskému súdu v Užhorode. V Sobranciach sídlil okresný školský inšpektorát, na čele ktorého stál do 1. novembra 1942 Alexej Stavrovskij a potom Jozef Rusinko. V Sobranciach sídlilo okresné vojenské veliteľstvo, ktoré zohralo veľkú úlohu najmä pri organizovaní predvojenského leventistického cvičenia.
Štátne, verejné a školské budovy boli i v Sobranciach a okolí v rokoch 1939 – 1944 „ozdobené maďarskými zástavami, nástennými nápisnými tabuľami s maďarskou kráľovskou korunou a okolo nej s dvojjazyčným nápisom v maďarskej a rusínskej reči. Podobné boli aj úradné razítka úradov a škôl, ako aj mená obcí a smerovky ciest.
S pomaďarčovaním súvisela aj opätovná zmena úradného názvu obce z prvorepublikového Sejkov na „Székó“. Napriek iným zmenám starostom Sejkova zostal Juraj Karch. Veľká časť výmery sejkovského chotára ostala vo vlastníctve Františka Grosza.
Protislovenské a protižidovské opatrenia
Po obsadení okupovaného územia maďarskou brachiálnou mocou v apríli 1939 sa začalo s „očistou verejného života“. V apríli 1939 z obsadeného územia museli odísť do Michaloviec viacerí štátni zamestnanci slovenskej národnosti.Obvinení a následne súdení boli viacerí prívrženci slovenského autonomizmu a členovia komunistickej strany. Obvinený bol vládny komisár Sobraniec z obdobia slovenskej autonómie v rámci ČSR Juraj Pšak, ktorý sa po tvrdom šikanovaní maďarských úradov a sobranských maďarónov v roku 1940 presťahoval do Michaloviec. V roku 1940 sa začal veľký politický proces so sobranskými komunistami. Práva Slovákov na okupovanom území aj v týchto krutých časoch zastupovala Strana slovenskej národnej jednoty (SSNJ). V roku 1942 sa jej obvodným tajomníkom v Sobranciach stal Štefan Blaško a sobranským dôverníkom Juraj Lešo. Vo februári 1943 predseda SSNJ profesor dr. E. Böhm založil miestnu organizáciu tejto strany aj v Sejkove. Spolkovú činnosť vyvíjal aj spolok Združenie slovenskej katolíckej mládeže. Jej miestna organizácia pripravila v Sejkove viacero divadelných hier od slovenských autorov. To všetko boli hrdinské počiny, dodnes ešte stále nedocenené.
V roku 1943 vyvrcholili protižidovské opatrenia maďarských úradov. Niekoľko dní pred Veľkou nocou boli tunajší Židia násilne odvezení do Užhorodu a odtiaľ do koncentračných táborov v Poľsku. Pamätník týchto udalostí Štefan Blaško si na ne spomína: „Vo veľkonočnej dobe roku 1943 maďarskí žandári pod bodákmi násilím z ich vlastných domov odvádzali v hlúčikoch židovské rodiny ulicami Sobraniec na žandársku stanicu. Stade boli vyvezení do Užhorodu, kde ich skoncentrovali do tábora na teheľni (na ceheľni). Po čase postupne ich odvážali v dobytčích vagónoch železnicou do Poľska“.
Krčavský notariát
Aj po zmene pomerov zostal krčavským notárom Július Melczer. Do krčavského notariátu (okres Sobrance) patrili obce Vyšné Nemecké, Husák, Koromľa, Petrovce a Sejkov.
Náboženské pomery
Najväčšou zmenou v usporiadaní farnosti v okolí Sobraniec bolo zriadenie farnosti Sobrance satmárskym biskupom Schefferom v roku 1943. Za prvého farára biskup vymenoval bývalého jenkovského kňaza Zoltána Kravjanského. Jenkovskej rímskokatolíckej farnosti sa táto zmena nedotkla a ostali jej všetky pôvodné filiálky vrátane Sejkova.
Z gréckokatolíckeho dekanátu Sobrance Mukačevského biskupstva na Slovensku po okupácii okresu Sobrance zostali len tri farnosti a to Klokočov, Jovsa a Úbrež. Všetky ostatné pripadli Maďarsku. Ku gréckokatolíckej farnosti Vyšné Nemecké patrili filiálky Krčava, Jenkovce, Sejkov.
Zoznam duchovných vo farnostiach, do ktorých Sejkov patril
ako filiálka v rokoch 1939 – 1944
Evanjelici reformovaní
farnosť Jenkovce
Rímskokatolíci
farnosť Jenkovce
Gréckokatolíci
farnosť Vyšné Nemecké
Vojtech Egyed
do roku 1940
Zoltán Kravjanský
do roku 1941
Pavol Karczub
Doložený v roku 1940
Bartolomej Csörgov
1940 – 1941
Michal Szilvássi
1941 –
Andrej Gőcze
Doložený v roku 1942
Bartolomej Kováč
1941 –
Školské pomery
Na tunajšej ľudovej škole s vyučovacím jazykom slovenským zaviedli povinne maďarský jazyk – sedem hodín týždenne. Dokonca aj telesnú výchovu viedli v maďarčine a spev sa učil tiež sčasti maďarsky. Učiteľom na sejkovskej škole zostal Imrich Csicsilla, ale s pomaďarčeným zápisom mena. Vo vyučovaní maďarčina rýchlo vytláčala slovenský jazyk, preto v roku 1942 aj v okupovanom Sejkove rodičia odvážne žiadali školu s vyučovacím jazykom slovenským.
Front sa blíži a oslobodenie obce
V mesiaci jún 1944 z Užhorodu cez Sobrance prechádzali nemecké vojenské kolóny s vojakmi, ktorí ustupovali z východného frontu. V druhej polovici roka 1944 v Sobranciach a okolí boli po domácnostiach ubytovaní nemeckí vojaci.V tomto období si v neobývanom dome židovského advokáta Rotha na hlavnej ulici v Sobranciach zriadili svoje kancelárie príslušníci nemeckej tajnej služby.
V októbri v Sobranciach a okolí prebiehala výrazná partizánska aktivita. Partizánske skupiny, najmä skupina Jastrib, hlásila 4 ukrajinskému frontu sovietskej Červenej armády presuny nemeckej armády a údaje o hospodárskej a politickej situácii. Od 29. augusta 1944 v Sobranciach Nemci zriadili veliteľské stanovisko nemeckej armádnej skupiny Heinrici. Táto armádna skupina pozostávala z 1. tankovej armády (nemeckej) a z 1 kráľovskej maďarskej armády. V súvislosti s prechodom frontu sa zaujímavý opis týchto udalostí zachoval v kronike obce Tibava, oslobodenej dňa 28. októbra 1944: „Nadišla fronta – dedina hore nohami. Obec bola obsadená z jednej strany nepriateľskou nemeckou armádou a z východnej strany oslobodzujúcou Červenou armádou. Dňa 28. októbra 1944 obsadila celú obec ČA. Myslelo sa, že už je koniec vojny a strachu. Ruské vojsko rozostavilo delá, strieľali na nepriateľa, ktorý bol v Sobranciach. Trvalo to po dobu štyroch týždňov. Pri prestrelke viac obytných domov bolo zničených. Ľud počas frontu bol ukrytý v lesoch, pivniciach a vo vzdialenejších obciach“. V okolí Sejkova operovali vedľa seba vojaci ľavého krídla 1. gardovej armády a pravého krídla 18. armády 4. ukrajinského frontu. „Krvavá vojnová vrava poznamenala okres tak, ako máloktorý kraj Slovenska a celej Republiky. Zamínované polia a lesy, rozstrieľané obytné budovy, školy a kostoly, rozbité mosty, zničené cesty – to všetko tvorilo obraz smutnej skutočnosti, ktorá bola tým hroznejšia, že sa po prechode frontu zjavili rôzne choroby …“
